Jozef celý život športoval, záhradkárčil, venoval sa turistike, prechádzkam, športovým aktivitám s manželkou a dvoma dcérami a samozrejme práci. Jeho život sa zmenil v roku 2001. V tom roku išiel na vyšetrenie na krčné oddelenie z dôvodu neustáleho pocitu cudzieho telesa v hrdle. Lekárka mu naordinovala rôzne inhalácie a injekcie, ktoré absolvoval celý rok. Problém sa nevyriešil. Následné vyšetrenie u kardiológa ukázalo, že srdce funguje iba na 35 %. To bol pre Jozefa aj jeho rodinu poriadny šok. On sa však nevzdával a snažil sa žiť stále aktívne a pozitívne. Po dvoch rokoch sa ukázalo, že stav sa zhoršuje a činnosť srdca bola už len 25-percentná.
Najpravdepodobnejším riešením bola transplantácia srdca. Jozef sa zarazil: „Ja a transplantácia? Ja, čo som nikdy nebol vážnejšie chorý? Ja, čo som vždy všetko zvládal? Ja mám mať teraz srdce niekoho cudzieho?“ Upokojilo ho až rozprávanie lekára o príbehoch pacientov, ktorí podstúpili tento zákrok a naďalej žijú plnohodnotný život a súhlasil. Nasledovalo množstvo vyšetrení a Jozef bol zaradený do širšieho výberu s tým, že ak sa stav nezhorší, transplantácia nebude nutná. Opäť prišla nádej. Opäť žil naplno, nemyslel na chorobu.
Po dvoch rokoch, v máji 2005, sa to stalo. Jozef výstup na Malú Fatru takmer nezvládol. „Po dvoch hodinách som začal pociťovať únavu, ktorá sa rýchlo stupňovala a prešla do fázy, kedy som nebol schopný urobiť ani krok. Všetko sa dialo za prítomnosti mojej manželky. Nevedela mi pomôcť, len mi dodávala odvahu a silu na prekonanie krízy,“ spomína po horko-ťažko prekonanom výstupe. Následná návšteva kardiológa zistila, že srdce mu pracuje len na 20 %. Cítil únavu stále častejšie, intenzívnejšie, až nakoniec neustále. Jozefa museli hospitalizovať v NÚSCH, kde sa ukázalo, že srdce zlyháva a jeho činnosť dosahuje len 17 %. Bolo jasné, že stav sa zhoršil. Transplantácia srdca bola nevyhnutná.
Čakanie na darcu bolo rovnako stresujúce ako 24-hodinové čakanie na telefonát. „Bol to studený zimný deň roku 2006. Práve som ochutnával kapustnicu, ktorá rozvoniavala po celom byte, keď zazvonil telefón. Od lekárky z NÚSCH som dostal radostnú správu, že majú pre mňa vhodného darcu a mám sa do troch hodín dostaviť do NÚSCH. O päť minút zvonil telefón opäť. Môj presun urgovali, musel som byť v Bratislave do jeden a pol hodiny. Dalo sa to stihnúť jedine vrtuľníkom,“ spomína Jozef.
„Po troch mesiacoch od transplantácie som absolvoval 11-hodinovú túru vo Vysokých Tatrách. Bez problémov a únavy. Po 6 mesiacoch od operácie som nastúpil späť do práce. Život je krásny, ak ho nežijete len pre seba a máte okolo seba ľudí, ktorých milujete. Ja mám to šťastie a svoj život žijem naplno so všetkými radosťami a starosťami, ktoré bežne prichádzajú,“ znie neúnavný optimista.
„Ani jeden chorý pacient nečaká na smrť iného. Každý si praje len to, aby si ten, kto opúšťa tento svet, nebral so sebou svoje orgány, lebo my ich potrebujeme tu na Zemi. Neviem meno darcu, som mu však veľmi vďačný za to, že žijem a môžem si vychutnávať život s rodinou. Myslím, že je potrebné danej problematike venovať viac pozornosti, viac propagovať tieto zákroky, verejne podporovať transplantácie a darcovstvo orgánov. Jeden človek, ktorý, žiaľ, už odišiel zo sveta živých, môže aj po smrti pomôcť niekoľkým ďalším, ktorí to potrebujú. Možno sa niekedy stane, že aj člen jeho rodiny bude odkázaný na takúto pomoc. A tí, ktorí prijmete orgán od cudzieho človeka, nebojte sa toho. Prijmite ho s láskou, lebo z lásky vám tu bol zanechaný.“ (Jozef)