Podobný príbeh ako Janka Liptáková má aj 73- ročný Jozef Mikuš. Ten však orgán nedostal ale daroval, priateľke svojho vnuka, Michaele. „Videl som, ako sa ľúbia. Chcel som, aby boli šťastní i ďalej a žili, ako majú. Normálne, bez obmedzení. Aby som sa raz od nich dočkal pravnúčat.“
Michaeline problémy začali keď mala 15. Jedného dňa nemohla hýbať nohami a vystúpiť z auta. Postupne sa jej objavili modriny na nohách a na druhý deň šla do nemocnice. Hoci sa pár dňoch na lôžku a antibiotikách cítila lepšie, podľa jej vlastných slov po pár mesiacoch boli jej nemocenské testy „hotová katastrofa“.
Vďaka tomu, že celý život športoval a pracoval ako robotník na stavbe, boli jeho obličky zdravšie, ako obličky niektorých o polovicu mladších ľudí.
„Buď som hral futbal, alebo som behával. A to mladučké dievča nemohlo nič. Ani sa poriadne najesť. A pritom bola dobrá a milá. Trápilo ma, keď som videl, ako táto choroba trápi vnuka i ju.“ Zaujímavosťou je, že hoci neboli s Michaelou pokrvní príbuzní, bola jeho oblička pre ňu vhodná.
„Pre mňa to mala byť bežná operácia. Trvala dve hodiny. Predtým sme sa s Miškou ešte videli. Držali sme si jeden druhému palce, nech to všetko vyjde. Modlil som sa, nech sa po operácii u Mišky oblička prijme. Vzali mi ľavú. Dievčaťu ju prišili k jej nefunkčnej, a tak má Miška tri obličky.“
Michaela vďaka darovaným orgánom dostala novú chuť do života. Opäť sa smeje, športuje, a plánuje svoju budúcnosť s priateľom. Jozef je šťastný tiež. Má radosť z toho, že pomohol svojmu blízkemu. Michaele nedal len nový orgán, ale aj novú šancu, na krajší život.